No, neviem ako začať.
Celá táto vec s denníkom je divná. A docela ma desí predstava, že ho niekdo nájde a uvidí všetky tie sprostosti, čo tu vypisujem. Nemôžem však zavrhnúť všetky jeho nápady bez toho aby som to skúsila.
Táááákže... kde začať?
Nie je mi dobre... už nejakú dobu. Doma sa chytajú za hlavu, že je to blbosť, lebo mám predsa všetko a nezanedbávajú ma.
Tak prečo mi je tak zle?
Sama neviem. Teda možno viem ale nechcem to vysloviť nahlas. Ona by to beztak zmietla zo stola.
Cítim však, že na to nemám právo. Sú ľudia, ktorí sú na tom omnoho horšie.
A ja tu trčím, väčšinu roka zahrabaná v perinách, večne unavená. Večne smutná. Večne mimo.
Dali mi nejaké lieky. Muklovské. Že mi pomôžu a ja sa mám snažiť si v hrade nájsť nejakých kamošov nech nie som sama.
Nechcela som nikam ísť, chcela som zostať doma vo svojej izbe. Oni o tom nechceli ani počuť. Beztak by som bola ocovi na farme prd platná. Najal si nových pomocníkov po tom čo *zúrivo preškrtané meno* toho hajzla vyhodil. A Aaron je už dávno preč. Hneď ako mohol, zbalil sa a zdrhol.
Schudla som. Docela dosť. Niekedy mám pocit, že si Stu myslí, že to robím nebodaj naschvál. Síce mávala mama vždy nejaké komentáre, že moc žeru a mala by som sa ovládať, no jej maniere ma nikdy nechytili.
Proste mi väčšinu času nechutilo alebo som bola moc unavená na to, aby som šla na nejaké jedlo. A na hrade z veže je to setsakramentsky ďaleko do siene.
Potom sa už len pristihnete ako zízate na svoje vyhublé ruky a zdvihnúť aj lopatu je problém. A aj keby nebol, človek má chuť si dať následne zas párhodinového šlofíka.
Nejak sa to však lepší. Vyliezam, jem, existujem. Dokonca som pribrala a už mám 51 kilo! Cez prázdniny možno ešte niečo naberiem a oblečenie už na mne nebude len vysieť. I keď mám rada svoje rozgajdané tričká a tepláky, niekedy sa rada navlečiem aj do šatov.
Len... potrebujem kľud. Nedávam stres, nedávam iné problémy. Skúšky ma skoro vrátili na začiatok. Chvíľami som mala pocit, že tam otrčím kopitá. A na Obrane ma ten komisár tak vystresoval, že som nechala v záchode celý obsah žalúdka. Nevedela som čo robiť, bála som sa.
Nejak som sa došuchtala na ošetrovňu. Bol tam Stu... no musel zavolať pani Sayaku. On sám ešte nemôže rozdávať elixíry. Trocha dosť mi zovrelo žalúdok. Pani Sayaka ma nikdy nekusla, no rozliala sa po mne vlna zdesenia.
Predsa len, môžu mať moc práce. Môžu tam mať ťažké prípady, vela papierovačiek. A ja tam sedím, ako blbeček, so svojími trápnymi problémami, lebo nezvládam bez kolabovania napísať nejaký test a zamávať pár kúziel.
Hanbila som sa. Prečo to nezvládnem sama? To fakt potrebujem otravovať toľko ľudí okolo seba len preto, že som moc slabá?
Dostala som Doušek klidu. Cítila som sa po ňom lepšie. No i tak som nemala gule ísť na Premeny. Pôjdem cez prázdniny.
Takže asi tak.
Často na mňa ľudia tak divne pozerajú. Asi si myslia, že som divná. Začínam si to o sebe myslieť aj ja sama.
Možno to bude tým, že som fakt divná.
Alebo sú divní oni a ja som rogalo!!!