Začínam lutovať, že som z tej izby niekedy liezla.
Myslela som, že to bude jednoduché. Dokonca som verila, že mi to ide!
Trocha načúvať, byť tu pre nich, starať sa.
Ale ľudia sú tak strašne komplikovaný. Nevyznám sa v nich ani trocha. A keď myslím, že hej, ukáže sa, že vôbec.
Vedela som, že Max šiel na výlet s rodinou, tak som si nechala z domu poslať svoju oblúbenú trilógiu Hunger Games a poslala mu prvý diel. Aby sa mohol niekam schovať a čítať si.
Bola som na seba hrdá, že ma to napadlo. Mňa by potešilo, keby si na mňa niekto spomenie a niečo mi pošle. Tak som dúfala, že Max z toho aspoň nebude totálne nakrknutý ako to on vie. A že tou knihou nedostanem po hlave až príde. Dúfam, že mu nekontrolujú poštu!
Nejak som v sebe spracovávala fakt, že je June so Stuom. A napadlo ma, že by som mala ísť dôrazne vysvetliť Stuovi, že existujem a ak June ublíži, bude sa zodpovedať mne.
Natrafila som na neho pred bankou a hneď šla konať. Začala som velmi dobre, vybudovala drsnú atmošku a chcela to naňho vybaliť no v tom vyliezla z banky June a divno na nás civela.
Asi som pri ňom stála moc blízko a tak som odskočila a tvárila sa, že nič. Stu to využil a utiekol mi.
Napadlo ma, že to vyzeralo divne a tak som sa k June rozbehla jej vysvetliť ako to bolo. Aby si nemyslela zlé veci. Síce hovorila, že je ok aby som sa s ním bavila ale nechcela som, aby si myslela, že jej ho chcem prebrať alebo čo! Netvárila sa však nadšene z toho, že som chcela Stua postrašiť aby myslel hlavou a nie pindíkom.
Ale hovorila som si, že časom jej to dôjde a bude za to rada!
Bola som so sebou spokojná, že som poriadna kamoška a starám sa o jej blaho.
No ďalší deň už vyšilovala, že sa nedokáže so Stuom skontaktovať. Vyvsetlila som jej, že v tom prsty nemám a nezabila som ho.
Tvárila sa totiž že nebodaj jo!
Veď som mu ešte poriadne nič nepovedala...
Každopádne, zodpovený život je mega ťažký. Nechcela som cucať od oca a mami peniaze ako to robil stále brácha. Dosť, že nie som schopná pomáhať na farme a ešte od nich furt chcieť prachy. Tak som šla loviť brigády, ktoré by som zvládla popri stáži. Zaujalo ma nejaké lepenie vecí dokopy. Vyzeralo to ľahko, že by som to mohla zvládnuť aj ja. Bola som naplno odhodlaná sa stať samostatnou!
Bolo to unavujúce ale zatla som zuby. Snažila som sa do seba cpať čo najviac jedla a ovocia ako to chcel Stu a pani Sayaka.
Bol druhý deň stáží. Som Stua od incidentu pri banke nevidela. Bola som rada, že ho konečne vidím! Ale paní Thornslike.... teda Rosie (chcela aby som jej tykala... ugh... mne moc tykanie starším ľuďom nejde ale pokúsim sa) nás zahltila infom, tak som s ním moc nemohla hovoriť.
Šli sme ale sadiť osídlo do tmy a ona nás tam nechala samých tak som mu šla dopovedať čo som vtedy začala.
No, neviem čo som čakala. Asi, že mi to odsúhlasí a povie mi, že sa posnaží byť na June hodný. A že bude rád, že má June takú kamarátku, ktorej na nej záleží.
No on sa... naštval? Urazil? Ja neviem... začal hovoriť, že on by mne mohol zlámať prsty aby som potom nemohla pracovať.
Ale prečo by to robil? Ja nechodím s žiadnou jeho kamoškou alebo kamošom. Ja to nechápem. Snažila som sa mu to vysvetliť. Že ja o ňom nemám zlú mienku ale chlapi sú proste chlapi... a hormóny. Že má raz dva mozgy a to je nebezpečné (viem, že sa to len tak hovorí... mama mala o tom veľa článkov v časákoch a na netu sa o tom hovorí stále).
Aj zvieratá sú v období párenia ako zmyslov zbavené. Počul on niekedy mačky? Veď to je na zabitie!
No ani s vysvetlením som nejak nepochodila. Ani keď som mu povedala, že radšej si vzdy myslím to horšie aby som nebola už nikdy sklamaná a len príjemne prekvapená.
Došlo mi, že som to asi povedala celé zle. Že som to mala urobiť inak. Že bratovi kamoši asi toto nikdy reálne frajerom svojich sestier nehovorili.
Len som chcela byť dobrou kamoškou! Na to ale žiaden návod v časáku nebol.
Chcela som to Stuovi ešte povedať. Ospravedlnila som sa a naposledy som mu to šla vysvetliť ako to je. No on z toho skleníka doslova zdrhol.
Zostala som... neviem. Smutná? Sklamaná? Nahnevaná? Že ma nechápe?
Odišla som tiež do kotla, vyčerpaná. Stu nikde. Uvidela som ale June, tak som po nej aspoň húkla, že je jej frajer nažive a v celku.
Bola som unavená, chcela som ísť spať.
Ona sa za mnou ale rozbehla a začala ma spovedať. Mám to mlhavé, už ani neviem poriadne čo hovorila. Ale tvárila sa divne. Vôbec nebola nadšená ako som chcela aby bola! A hneď utekala Stuovi písať.
Ten sa zrazu vynoril spoza rohu. Nemala som energiu na nič viac, tak som aspoň naňho zavolala a poprosila ho, nech za tou June skočí. Že zas vyšiluje.
Tváril sa divne. Najprv sa tvári, že je zaláskovaný a neviem čo a teraz sa jej vyhýba a neozýva?
Naštvala som sa, povedala mu nech si robí čo chce a odišla.
Sedím na mole. Je mi docela zima na zadok a od vody fúka studený vietor. Hovorím si ale, že je to aspoň trest pre mňa. Že som si naivne myslela, že ľudom rozumiem. A viem čo chcú.
Lebo očividne to čo chcem ja je na míle ďaleko od ich predstáv. A v tých časákoch tiež docela kecajú.
Už ani nevidím čo píšem. Nie je mi dobre. Myslela som, že som dobrá kamoška ale len som ich asi oboch naštvala. Teda, myslím, že som kamoška... Hovorili sme si tajomstvá, trávili spolu čas. To sa počíta, či?
Nechcem ísť ani naspäť. Nechcem ich stretnúť. Mám pocit, že na to nemám silu. A pritom asi taká blbosť... Neviem ani za kým ísť a spýtať sa čo na tom bolo zlé a ako to napraviť.
Asi proste... zase zaleziem do brlohu. Dám im pokoj, nebudem sa im miešať do života. Nebudem sa nikomu miešať do života, pokiaľ ma o to nepožiada.
Je mi zle len pri pomyslení, že by som mala ísť spať k June a zajtra stretnúť Stua na stáži. Neviem ako sa správať, čo povedať. radšej možno nič.
Asi som to posrala. *slová sú napoly rozmazané akoby na ne niečo kvaplo*