Zatiaľ to vyzerá, že denník nie je AŽ taká blbosť ale nechávam si rezervy v prípade nejakého sklamania.
Život v Havraspáre je ťažký. Nie len, že to máme všade ďaleko, ale ešte tam je desný chaos. Teda pre mňa určite!
Nikdy neviem do akej atmosféry vstúpim, kto si bude tentokrát niečo šuškať, kto bude zazerať.
Tam je furt niečo.
Posledné týždne som mala dokonca pocit, že sa nesmiem baviť s určitými ľudmi aby som nerobila vlny.
Tak komplikované! Niekedy premýšlam prečo som vôbec kedy liezla z izby.
No ale, je tu tá vec s chrobákom.
Všetko nejak plynulo typicky Havraspársky.
Mala som pocit, že jediný s kým sa dá normálne baviť je Stu. Dokonca som mu prezradila, že ja som naozaj divná a hlava mi nepracuje tak ako by mala. On by sa to predsa skôr či neskôr dozvedel, keď robí na tej ošetrovni.
Hlavne som mala z neho pocit, že ma nebude odsudzovať či sa mi nebodaj vysmievať. Vyzeral aj, že mu záleží na mojich stravovacívh návykoch a váhe. Je to príjemný pocit, keď sa niekto zaujíma a má o vás starosť. Len pekne dodával palivo mojím fantáziám.
Ja sa ale držím.
! Poznámka medzi riadkami, ľudia u nás nie sú zvyknutý na nahotu a ani polonahotu. Vyzerajú pohoršene i keď som zabalená v uteráku! Možno by som sa mala zamyslieť, či nie sú skôr pohoršený z toho AKO moje telo vyzerá, že sa nehanbím im niečo také vystavovať. Hm... to ma nenapadlo, to ešte premyslím.
Vec sa má tak, že keď väčšinu času ležíte v postely, máte čas rozmýšlať nad rôznymi vecami. A blbosťami.
Vždy si rada hovorím, že som múdrejšia, než som bola včera. Ale príde ďalší deň a ja zistím, že som stále rovnako blbá ako predtým.
Ale ak niekedy niekto nájdete môj denník, nedávajte ho prečítať Maxovi. Prosím! Nezniesla by som tú potupu, že má pravdu v tom, keď mi hovorí aká som blbá.
No ale dostávame sa k jadru môjho vnútorného dramatu.
Vieš ty môj zlisovaný kus stromu, s Maxom je to zložité. Na čo som prišla až dosť neskoro.
Mám pocit, že to bolo na začiatku roku, keď prišiel s modrinou. Zrovna bol deň, keď som sa ovládala a nemala potrebu ho sakrastickými poznámkami zaraziť po uši do zeme. Pýtala som sa, či sa pobil, čo by som od človeka s jeho náturou čakala. Chápem, nie som zrovna jeho bútlava vŕba ale tváril sa divne. Niekedy ho bombardujem otázkami a on je lakomý na slovo ako profesor Parker na pochvaly. No ale nech sa teda strčí, no nie? Ja sa snažím a odozva skoro žiadna. To nie je ktovieaká motivácia.
A sám ma niekedy kúsavú, že má nejaké poznámky mojím smerom.
Zlom ale nastal na tú Adventúru. Tá súčasť školského programu, súťaže, kedy sa zrušil pohár a súťažili medzi sebou týmy poskladané kadejako z všetkých kolejí.
V jednom týme bol aj Max a Aurora. Trocha sa rozpadli počas roku a tak na finálnu súťaž zháňali posily. Aurora ma ukecala. Niekedy neviem povedať nie.
Bolo to hneď po skúškach, nebola som zrovna úplne okej ale ten Doušek klidu ma solídne držal pokope. Čarodejníci majú docela dobré vychytávky.
Možno fakt, že som bola zľahka zdrogovaná kúzelným nápojom, spôsobil moju účasť. Ako inak si vysvetliť, že som kývla na dva dni a jednu noc na ostrove spolu s Maxom?
Keď sa na niektoré veci pozerám spätne, svoje správanie nechápem. Akoby so mnou nejaká vyšia moc hrala Simíkov a rozhodovala čo so mnou bude. No dokým sa neobjavím pri krbe, obklopená prútenými stoličkami, som okej, však?
Takže, odbieham. Neviem sa sústrediť. Nič nové.
Adventúra!
Začalo to ok. Nezabili sme sa. Tolerovali sme sa. Asi sme obaja nabehli do nejakého profesionálneho módu a na chvílu zabudli, že si ideme po krku.
Mali sme na starosti Mary, Garyho a Auroru. Asi sme obaja cítili zodpovednosť a nechceli aby sa im niečo stalo.
Behali sme po džungly, hladali krabičky a zbierali všetko podozrivo nezapadajúce do okolia.
Zemiaky a kuracie vajíčka určite bežne nerastú medzi kapradím. To došlo aj mne.
Docela nám to šlo. Večer sme sa utáborili a šli ešte na výpravu k Rarachom, ktorá skončila fiaskom. Pamätám si len kopu malých telíčok, bolesť, môj krik a ako ťahám toho malého chlapca s hrošíkovým batôžkom z centra chaosu. No proste strašné!
Vynahradilo mi to ale sledovanie Měsíčnika a kúpanie sa v jazierku s Maxom. Možno že polonahý má menej blbých kecov. To som chcela ešte preveriť. Vieš, také to, že sa cítiš fyzicky odhalený tak sa to prenesie aj na psychiku. No ale to zase odbieham, že?
V tábore sme sa dali dokopy, šli variť nejaký divný elixír. Samozrejme, že ja s Maxom.
Stáli sme tam nad kotlíkom a dohadovali sa ako správne pochopiť návod. Mala som chvílami chuť mu v tom kotlíku vymáchať tú jeho snedú držku.
Nakoniec mal pravdu a dal mi to zožrať. Nafukoval sa ako páv, že mu profesorka tvrdila ako má na lektvary talent. Ugh.
Keď bola práca hotová, sadli sme si k ohňu a jedli. Aurora už zalahla. Decká ma ukecali aby som im rozprávala neslušne vtipy a Max sa tam ksichtil ako taký Grinch. Nakrknul ma. Sa nemohol aspoň pred tými mladými trocha tváriť a nekaziť im to?
Premáhala som sa celý deň! Ale aj moja trpezlivosť má hranice. Keď sa zdvihol, vyštartovala som za ním ako namydlený blesk a dala mu to jasne najavo, že je blbec.
Neostalo to bez odozvy a pustili sme sa riadne do seba. Cítila som ako začínam mať tlak na hrudi a hrču v krku. Preto som dorazila naše zásoby Doušku klidu, ktoré nám dali v lekárničke.
Moc to ale nepomohlo.
Já som sa mu tam totiž, ako totálna krava, natotálku zosypala. Aspoň, že som už ležala.
Rozbulela som sa ako decko a vykričala naňho svoje frustrácie.
No čumel. A ja som tiež čumela.
I keď som cez slzy toho moc nevidela.
Zrovna jemu som odhalila všetky slabiny! Už som písala, že som blbá, že?
Čakala som, ako sa chytí príležitosti. Zakusne do koristi kým je ranená a dorazí ma.
No dámi a páni... a ty list papieru, ono sa to nestalo. Miesto toho som počula ako sa ku mne prisunul. Na chvíľu som necítila strach, že mi ide slovne ublížiť a zovrela v prstoch okraj jeho trička. Jeho prítomnosť, i keď to bol zrovna ON ma pomaly ukľudnila.
Dokonca...dokonca! sa zdôveril, že to doma nemá moc fajn. Tak to asi nepovedal ale ja si často nepametám slová a len pocity, ktoré vo mne zanechajú.
Bolo to na jednej strane trápne ale na druhej strane... som asi potrebovala aby sa to stalo. Aby som si uvedomila, že i taký Maxwell Prichett má nejaký život za tou nepreniknitelnou oponou a ten nemusí byť zrovna fajn.
Aj zviera predsa väčšinou neútočí len tak, no nie?
Mala som nad čím premýšlať. A veru som premýšlala! Konšpiračné teórie v mojej hlave nepoznali konca.
Pak zmizol. Mal toho dosť. Dospával na izbe a videla som ho až na záverečnej hostine.
Vedela som, že sú si so Stuom aspoň trocha blízky ak nie rovno BFF. Ešte toho večera po adventúre som sa ho spýtala, či to má Max fakt doma ťažké. On určite vie viac. Zízal na mňa a nakoniec len prikývol. Tak som prikývla tiež a bolo. Viac som vedieť nepotrebovala.
Posledný týždeň som sa snažila, aspoň sebe dokázať, že nie som neschopná a toho patrona vyčarujem. Pretože ten komisár na Obrane na mne zazeral, že ho neviem.
No jasne, že ho neviem! Je mi mizerne 99% času môjho mizerného života! Ako mám asi tak urobiť kúzlo, ktoré vyžaduje šťastné spomienky?!
Bola to ale motivácia. Musela som dosť dlho premýšlať nad vecami, ktoré ma robili a robia šťastnou. Trvalo to ale nakoniec sa začal objavovať malý obláčik. A dokonca z prútika vyletela majestátna psovitá šelma! Asi vlk. Ale okraje boli ešte také nepresné. Bola som však na dobrej ceste!
Nikdy by som si nepomyslela, že trénovanie kúzla bude mať takéto pozitívne vedlajšie účinky.
No, zas som totálne odbehla. Max na hostine spomenul prefektské kúpelne. Som ani nevedela, že niečo také existuje! Plný bazén teplej vody a peny! Chcela som sa ho spýtať, či by mi ukázal kde sú ale Aurora stále skákala do reči. Pak mi došlo, že prefektské sú asi preto, že tam smú len prefekti. A to ja nie som.
Musela som zvoliť inú taktiku. Lístkovú. Vzala som lístok, napísala naň požiadavok a spýtala sa na cenu. Doslova čo bude chcieť za to aby ma tam vzal. Odpoveď? Vraj čo ponúkam! Nedala som sa. Napísala som peniaze, okrídlené kone a seba. To posledné bola skôr taká skrytá vyhrážka než ponuka k nejakým intímnostiam. Viem si predstaviť, že moj obraz Maxa často desí. Takže by ma tam mal radšej vziať než trpieť moju spoločnosť. (Ale v kútiku duše som aj nejak myslela, že ak je taký záletník, tak sa na to nejakým spôsobom chytí a ja si potvrdím teórie. Moc múdre aj na mňa, čo?)
A súhlasil! Ha!
Kútikom oka som vnímala divné pohlady. Hlavne ich cítila! Ach tie holky.
A keď som nabalená, ako na tajnú misiu, vyrazila z izby, bola tam Aurora s holkami. Nechcela som Maxovi zavariť. Šli sme po večierke niekam, kde som nemala čo robiť. Zaliezla som do kúpelky, akože sa idem umývať, čím by som potvrdila svoje odpovede na Aurorin krížový výsluch pár minút predtým.
Ešteže sa učíme zastierak! Jedna formulka a zmizla som, prebehnúc okolo, objaviac sa za rohom. Bolo to tesné!
Bola som fakt docela natešená. Keď mi nebýva moc dobre, dávam se teplú sprchu alebo vaňu. A predstava obrej vane s teplou vodou, kde sa natiahnem celá... no nie je to úžasné?!
Čakala som pred kolejí a ani v duchu ma nenapadlo, že by to mohla byť nejaká habaďúra. Že by sa tam objavil a tváril sa ako ma načapal po večierke a dal mi trest. Možno preto, že to habaďúra nebola.
Zaviedol ma tam, poslušne som si zapchala uši keď šepkal heslo a.... Bolo to totálne úžasné! Chodila som dokolečka akoby som sa pokazila a na všetko zízala.
Max sa vyzliekol do spoďárov a vliezol do vody. Ja som sa odmietala kúpať oblečená. Veď ako by som sa umyla?
Bolo tam šero a kopa peny. Zhodila som zo seba hadry a vlietla s výskotom do vody.
Beztak si stojím za tým, že minimálne on by na mne nevidel nič nové, čo už niekedy nevidel. Dovolím si povedať, že by videl ešte menej. Pribrala som ale stále si pripadám ako chodiaci model ľudskej kostry. Chce to ešte trocha svalov a tuku aby sa na mne niečo vytvarovalo. Asi začnem posilovať. Pomohlo by to aj doma.
Každopádne, odhliadnúc od faktu, že som sa tam máchala v obriom bazéne s holou prdelou s osobou, o ktorej som si donedávna myslela, že s každou chodí len aby zistil či by mu dala.... uf to bola dlhá veta. No odhliadnúc od toho to bol... fajn večer. Máčali sme sa tam dokým naše prsty nevyzerali ako sušené švestky. Moja teória o tom, že fyzická nahota spôsobuje duševnú nahotu sa trocha potvrdila. Rozprávali sme sa a obaja docela hovorili o sebe. Ukázala som mu svoju cool jazvu. On sa priznal, že býva kúsok od mora a často z domu utekal.
Mlčala som no v duchu vyškrtávala niektoré konšpiračné teórie. Pýtala som sa ho na more, no zdalo sa, že ho nenapadli tak sprosté myšlienky ako mňa. Vliezť tam a nevyliezť... To je ale dobre, však?
Začala sa vo mne formovať ľútosť. Asi by ma zabil keby to vedel (preto mu to nedávajte prosím vás prečítať ak denník nájdete... ani po mojej smrti!).
Že ho začínam vidieť viac ako zranené vydesené zviera, ktoré vás pokúše keď sa priblížite. Než ako toho predátora, čo má v hlave len myšlienky na rozširovanie svojho genetického odkazu...
Ja neviem či to máme len my ženy... alebo len ja?... že keď vidíme slabšieho jedinca chytíme potrebu sa oňho postarať a ochrániť ho. Ale neboj sa ty môj produkt papierníckeho priemyslu. Udržala som sa. Nevydávala som žiadne lútostivé zvuky. To by jeho chlapské ego nedalo. Miesto toho som mu ponúkla, že keby chcel, môže prísť na prázdniny k nám na farmu.
Utiecť a skryť sa pred čímkoľvek čo ho loví.
Ja by som chcela mať v mojom stave od niekoho takú ponuku.
Odmietol však, že bude na prázdniny u rodiny. Ucítila som v sebe úzkosť pri tej predstave. Neviem prečo. Bála som sa? Že zase príde s modrinou? Ale túto konšpiračnú teóriu som odsunula bokom. Nie sú dostatočne silné dôkazy....
Tie muklovské CSI kriminálky na mňa asi nemajú dobrý vplyv.
Keď sme sa vrátili na kolej, našťastie už všetci spali. Tak sme šli aj my. Zaspávala som s určitým kľudom a nekludom na duši .
Odjazd. Kupé. Ja, Stu, Max a jeho kocúr. Hej, Max má kocúra. Hovorí sa, že ak má človek rád zvieratá, je dobrým človekom. Neznamená to však automaticky, že má rád aj ľudí. To je asi prípad nášho pána prefekta.
No, konečne Aurora na scéne! Po tom čo ma niekoľko dní pichali jej pohľady v kostiach za mnou prišla!
Vraj nám nebude s Maxom stáť v ceste... či niečo také. Neviem či mi náhodou v tej chvíli nevypadol kus omelety z pusy.
Ja a Max? Čože? On niečo rozkecáva a ja o tom neviem?
Ale je to úplne inak! Očividne sa tvárim, že som desne do Maxa a chudák Aurora, až po uši doňho zaláskovaná, sa rozhodla že mi nechá volné pole.
No, díky holka! Vyviedla som ju z omylu no chrlila na mňa svoje domienky. Netuším prečo ale utkvela mi v hlave jedna vec čo povedala.
Áno, slávny Aurorin chrobák sa narodil.
Max vraj pravidlá neporušuje. Ale mňa vzal po večierke niekam, kde som nemala čo robiť.
Hneď som jej to vyvrátila, že sám vravel, že je koniec roka a profesori sú benevolentný, preto sa nechal ukecať.
No chrobáka to už nezabilo.
Vieš čo je strašne blbé? Akonáhle začneš nad niekým až moc rozmýšlať, väčšinou k nemu začneš niečo cítiť. Bola som odhodlaná tomu zabrániť ale už sa mi tam krútil v hlave, parchant, a začal odkusovať z môjho logického myslenia.
Aurora však mala moje požehnanie a pár rad. Akoby som nebodaj JA mala nejaké skúsenosti.
Zanechala však vo mne divné pocity. Dúfam, že to nie je žiarlivosť!
Ďalší deň, včera, pretože už je skoro ráno a ja si tu píšem do denníka, sa mi potvrdilo žiarlenie. Stretla som priatela Kate.
Vyzeral tak... dospelo, inteligentne. Len nepriamo som k nemu vyslala vyhrážku aby Kate neublížil. Bohužial až teraz ma napadlo, že som mohla zmieniť, že za pár rokov budem vedieť kastrovať. To by malo možno lepší efekt.
Keď som ich však videla, žiarlila som. Že sú spolu... na ten vzťah čo majú. Že majú jeden druhého.
Ja som mala len svojho imaginárneho platonického Stua a pár hrdinov z kníh. Bolo treba ich sem tam striedať aby sa mi neokoukali.
S plnou hlavou som šla ako zodpovedná dospievajúca vypisovať dopisy na všetky strany ohladne skúšok, stáže, domov ocovi.
Dúfala som, že si pak nájdem chvílku pred spaním, niečo ti sem zapíšem, zneúctim tvoju existenciu svojími srajdami a pôjdem spať.
Prišla ale June. A s ňou informácie. Nové informácie.
Už aj za ňou bola Aurora a tak nejak sme sa dostali k tomu, že je Laurie husa. A Barry chodí s Viann.
Najhoršie však... no počkať, to nie je hrozné. Prekvapivé? Ani to moc nie. Tak inak...
Informácia, ktorá ma zasiahla najviac bol fakt, že June chodí so Stuom.
Jako... tušila som niečo. Ale vzhľadom na udržiavanie môjho fantazírovania bez výčitiek som si to nepripúštala. I keď som si sama krava povedala, že nebudem vysielať žiadne signály, lebo sa mi zdá, že je June doňho zakukaná.
Ale fakt ma NENAPADLO že to tak fakt je. A existuje to. Ten vzťah. Wow...
Tým sa teraz ale všetko mení...pretože je asi trocha dost blbé fantazírovat o frajerovi svojej kamošky, že?
No, vraj si to nepovedali nijak závazne. Ale pusa bola. Takže to proste je!
A zase závidím. Všetci postupne nachádzajú svoje polovičky a ja si tu sedím nadránom s tebou. Ako, bez urážky, si dobrý poslucháč, nebrbleš ale nalejme si čistého vína, žiadna svadba z toho nebude...
Takže si musím nájsť iný objekt svojho denného snívania. Aspoň pre ten falošný pocit kompletnosti. Oklamať úzkosť a samotu.
A stojí ma veľa síl vytláčať z hlavy toho Maxa. O ňom odmietam fantazírovať. Nope, nope, nope!
Ale ja za to nemôžem, okej? Puberta, hormóny, dospievanie... ja to neovládam. A svoje sny už vôbec.
Ešte k tomu z June vypadlo, že Max chodí na terapie. Tvárila sa trocha zdesene, že to znej vypadlo a ešte viac, že chcela povedať ešte viac. Uistila som ju, že je to v pohode. Že beztak viac vedieť nechcem.
Pretože keby on chcel aby som to vedela, povie mi to sám, no nie? No bol to ďalší dielik do Prichettovskej skladačky.
Už ani neviem čo si myslieť. Som zmätená, plná pocitov, ktoré sa medzi sebou bijú. Neviem čo je správne a čo nie.
Čo si myslia ľudia okolo mňa.
Postupne sa menia na cudzie, divoké tvory, u ktorých nemôžeš a ani nedokážeš predvídať čo urobia.
Sledujem June ako spí. Príde mi taká maličká a mladučká. Ale len nedávno som bola na jej mieste ja.
Za oknom už pomaly svitá. Ráno. Zase som rozmýšlala celú noc akoby ma za to nebodaj platili. A vstanem až dávno po obede.
Ale trocha, ty môj kapesný terapeut, funguješ.
Minimálne mi budeš pripomínať aká som a budem blbá.
Pretože to sa už asi nikdy nezmení.