A deň za dňom,

splýval do jedného.

 Bol mojím dnom,

života kradmého.

 

A slza za slzou,

zmáčala dušu,

podpísala krvou,

budúcnosť našu,

pochabá myšlienka,

chorej mysle,

nebadaná spomienka,

spájala nesúvisle,

nezmyselné slová,

života rýmy,

čo budúcnosť snová,

s nitami svými,

kde krik zanikol,

a hudba stíchla,

zostala navokol,

len tichá pýcha,

čo do srdca jed,

potichu vnáša,

neznesitelný smad,

moje hrdlo znáša.

 

No kde je pohár?

Pohár kľudu ten,

čo mi nesvár,

premení na sen?

 

A utriedi myšlienky,

blaznivé, ničotné,

ako tie spomienky

kedysi hodnotné.

 

Končím, stíchnem!

Nestačim s dychom!

Nebadane kývnem,

svojím prázdnym rýmom.